Umenie pochváliť - Dani Procházková Hošková

Vedieť pochváliť samého seba aj iných ľudí, aby pochvala fungovala na prospech veci, je kumšt. Ktorý sa dá však naučiť v 3 jednoduchých krokoch. Rovnako ako umenie dávať druhému feedback tak, aby mu zostala hlava na krku. Ale o feedback inokedy.

Hlava hrá – ako inak – hlavnú rolu aj v tomto príbehu. Pochvalu naša hlava potrebuje, aby zostala motivovaná a fokusovaná. Paradoxne, keď máme vyjadriť svoj názor na vec či človeka, najskôr si všimneme fúru nedostatkov. Je to normálne a prirodzené, môže zato náš mentálny default set-up.

Kritizovať vieme, pochváliť sa učíme

Keď chceme niekoho skritizovať, dokážeme to ľavou zadnou. Aj o polnoci. Aj bez vyžiadania. A nielen na firemnom koberci. Nepotrebujeme pre servírovanie kritiky absolvovať žiaden leadership kurz, ani manažérsky tréning, ani prečítať múdru knihu. Kritizovanie nám ide akosi úplne samo od seba.

Prečo?

Keď sme kedysi fungovali ako lovci a zberači, išlo nám non-stop o krk. Nebezpečenstvo ohrozujúce náš život v podobe hladného 4-nohého predátora číhalo za každým kríkom. Preto naša myseľ neustále skenovala okolie a vyhľadávala nebezpečenstvo.

Vyhľadávanie negatívneho sa nám stalo automatickým zvykom, ktorý si generačne odovzdávame. A pokiaľ si nedáme pozor a nerozhodneme sa inak, neustále ovplyvňuje spôsob nášho premýšľania o sebe, svete a ľuďoch v ňom.

Ostré slová nám na jazyk pritom kladú naše emócie a vášne. Ktoré majú nie občas škodoradostný, neprajnícky či ego charakter. Prípadne ich môže hnať obava z potenciálneho – alebo domnelého – ohrozenia vlastného teplého miestečka.

Kritika je ako bič. Veľmi často bič na unaveného koňa.
Pochvala funguje ako životabudič. Aj na unaveného koňa.

Fungujúca pochvala má 3A

ASAP. Výskum G. A. Miller z roku 1956 hovorí, že ľudská myseľ prijme cez zmysly až 11 miliónov bitov informácií za sekundu. Som IT špecialista na úrovni laický užívateľ, tak viem, že je to mega veľa. A preto pochváliť človeka za veci, ktoré sa mu podarili pred pol rokom funguje asi tak moc ako oceňovať tridsiatnika za 1. miesto v skoku do diaľku v 2. ročníku ZŠ.
Autenticita. Pokiaľ neveríte tomu, čo chcete druhému povedať, radšej nehovorte nič. Keď svojim slovám nebudete veriť vy sami, ako im môže uveriť oceňovaný? Ľudia nie sú hlúpi. Okrem iného, máme v mozgu také oblasti a systémy, ktoré fungujú ako radary, ktoré nás upozornia nato, keď „tu niečo nehrá“. Okamžite dostanú svojho majiteľa do ostražitého režimu, a neuverí vám ani nos medzi očami.
Adresnosť. Povedať niekomu: “Ty si teda borec!” iste poteší. Ale iba nakrátko a s malým dopadom. Keď však bude borec počuť, že je borcom práve preto, že dokázal svojou precíznosťou ušetriť firme mešec peňazí, to je už „vyšší dívčí“. Adresné (konkrétne) vypichnutie prínosu či prístupu, vďaka ktorému sa stal borec borcom má na borca taký dopad, že nabudúce borec prekoná sám seba a stane sa majstrom sveta v precíznosti.

Pochvala, ktorá bolí

Ako sa však vyhnúť tomu, aby sa z nášho najlepšieho zámeru – tj. podporiť a oceniť druhého – nestala pre neho ŤAFKA? Aby cukor zostal cukrom a nestal sa z neho bič? A vo finále nebola naša podpora pre druhú stranu medveďou službou?

Napríklad. Kamarát hovorí kamarátovi:

Ja Ťa tak obdivujem, že v Tvojej situácii a v dnešnej dobe, kedy je všetko 1. zlé, 2. drahé, 3. plné neistoty, 4. šmejdov, … a Ty to ešte dávaš. Ja na Tvojom mieste by som si to už dávno hodil.

No uff… toto počuť nechcete. Keď by pritom úplne stačilo povedať: “Verím, že náročné časy zvládneš.”

Pochvala je práca s pozornosťou.

Každý deň sa rozhodujeme, na čo smerujeme svoju pozornosť. Pretože kam ide pozornosť, tam prúdi energia. A podľa toho sa veci dejú. Keď sa primárne zaoberáme tým, čo sa nedarí, upadáme na duchu aj na nálade. A nepodarky všeho druhu rastú.

Priznávam, niekoho pochváliť je ľahké. U iného nájsť pochvalu je ako hľadať ihlu v kope sena. Ale, ako sa hovorí, kto hľadá, nájde. Keď chce.