Stres je dnes bežnou súčasťou života každého manažéra. Možno sa aj vy cítite, že tlak, ktorý na vás pôsobí v práci, vám berie radosť zo života. Deadline za deadline, neustále nové, otvorené alebo vracajúce sa požiadavky. V rámci firmy, ako aj od zákazníkov a spolupracujúcich partnerov. Ak máte na pleciach tiež zodpovednosť za výsledky celého teamu, čas na nudu bezpečne nenájdete. Aj keby ste veľmi hľadali. Bohužiaľ, často ani energiu na riešenie work life balance.
Mnohí z nás sa ocitajú v situáciách, keď sú pod tlakom nielen profesijným, ale aj osobným – pretože byť na vedúcej a/alebo key player pozícii často znamená obetovať vlastný čas a energiu.
Je vôbec možné nájsť rovnováhu medzi vysokými nárokmi a zachovaním vnútorného pokoja? Existujú spôsoby, ako si udržať svoj top preformance bez toho, aby sa vám podlomili kolená pod stresom a vyčerpaním?
Tento článok nie je o tom, ako sa vyhnúť tlaku a utiecť pred stresom. Ten v práci máte a vždy, vo väčšej či menšej miere, budete mať. Je o vašom self-managemente. O tom, ako sa so stresom môžete naučiť žiť. Step-by step. Ako (sa) so stresom hrať a vyhrať. A ako si vytvoriť priestor pre to, čo je naozaj dôležité.
Ozaj, čo je pre vás v živote naozaj dôležité?
Ak cítite, že vás každodenný stres preťažuje, že nie je dosť času na regeneráciu alebo že sa vaša motivácia začína vytrácať, potrebujete konať. V článku nájdete môj tip na prvý krok k work life balance. K tomu, ako sa naučiť pokojne žiť, keď vás stresuje svet alebo vlastné myšlienky. Keď potrebujete obnoviť rovnováhu a udržať sa úspešne v sedle – bez toho, aby ste museli obetovať svoje zdravie alebo osobný život.
Tu je príbeh mojej sparing partnerky. Volajme ju Lenka. Asi nie je náhoda, že som tento príbeh nepočula raz. Stretávam sa s ním v koučovaní v obmenách príbehoch manažérov a leadrov skrz rôzne business odvetvia. Od výroby nápojových plechoviek až po filmovú produkciu. Hlavní hrdinovia, moji sparing partneri, majú iné mená, avšak scenár býva často veľmi podobný. A možno je to aj váš príbeh.
Nie ste v tom sami: Lenka, top manažerka
Lenka začínala svoju kariéru ako líniová manažérka v globálnej spoločnosti. Rýchlo si získala rešpekt svojich kolegov a postupovala po kariérnom rebríčku, až sa ocitla na jednej z vedúcich pozícii. Spočiatku to bolo vzrušujúce – nové výzvy, nové možnosti. S každým novým projektom rástla, mala pocit, že dokáže zvládnuť čokoľvek. Jej workholizmus a perfekcionizmus jej v tom na plnú pusu fandili. Ale čím vyššie sa dostávala, tým častejším a silnejším tlakom čelila. A začala fungovať na časový a energetický deficit.
Každý deň bol náročný. Množstvo e-mailov, urgentné požiadavky od nadriadených, neustále konferenčné hovory, porady a meetingy. Jej telefonáty boli prerušované ďalšími telefonátmi, a keď už mala pocit, že aspoň niečo dokončila, okamžite sa objavil ďalší problém, ktorý si vyžadoval jej pozornosť. K tomu všetkému sa pridávali interné politické hry, ktoré stupňovali tlak a vytvárali protitlak. Fungovanie v režime medzi (minimálne) dvomi mlynskými kameňmi nie je celkom dream job. Ani well-being life.

Lenka bola vyčerpaná. Večer ťažko zaspávala a ráno vstávala so stiahnutým žalúdkom, čo všetko ju čaká. Po práci (ktorá bežne trvala viac ako 10 hodín denne) ju ešte pobičoval vnútorný kritik, že nedokázala urobiť dosť. Deadliny boli neúprosné, a tak sa stále viac sústreďovala na to, aby čo najrýchlejšie dokončila úlohy, aj keď nie vždy s najvyššou kvalitou. Jej team začal pociťovať jej stres a vnímať, že Monika je stále viac podráždená a menej ochotná komunikovať.
Keď prišla domov, nevedela sa úplne odpojiť. Stále premýšľala o práci, čo ju izolovalo od jej rodiny a priateľov. 6-ročného syna ukladala do postele babička, Lenka to obyčajne včas domov nestihla. Vedela, že je v začarovanom kruhu, ale nevedela, ako z neho von. Potrebovali sme ukončiť tento work-work krysí závod. A prerušiť prúd nekonečných myšlienok.
Zastaviť hlavu. Túto výzvu dôverne poznám.
A ako som kedysi začala, každý deň – v tejto myšlienky zastavúcej výzve – pokračujem. Žiaľ, nie je to one-time job, je to proces. Celoživotný. A dnes nemôžem povedať, že nepríjemný. Aj keď spočiatku sa moja hlava bránila ako čert svätenej vode. Primárne nie preto, že by zvládnutie stresu hlave nedávalo zmysel. Ale preto, že zvyk je železná košeľa. A aj na stresový režim si hlava zvykne.
To, čo nás s Lenkou osobnostne spájalo bola naša racionalita a pragmatizmus. Ale keďže racionalita hlave nepomáhala – lebo vtedy hlava stále myslí – potrebovali sme začať robiť iné veci. Ale aké? Iracionálne? Nebudeme predsa robiť nejaké ezo cvičenia! Verím v neurovedu, na jej základoch koučujem, mentorujem aj trénujem. To je predsa no-go!
Sorry hlava, toto je možno work-life balance cesta. Go!
A tak som ráno, po odovzdaní všetkých troch detí do výchovno-vzdelávacích inštitúcií, začala chodiť. Na self-management prechádzku. Do parku alebo do miestneho lesíka. Podľa toho, koľko času som mala pred prvým coachingom. Cítila som sa čudne. Prišlo mi, že mrhám časom. A vnútorný kritik ma zato pekne mrskal. Hlavne, keď ani po 20 minútach som mu nedodala výsledok. Žiadny. Nieto ešte KPIs merateľný!
Work-life balance výsledok sa nedostavil ani na druhý deň. Ani na tretí. Ani keď som chodila 30 mins. Bola som skeptická. A naštvaná. Sakra, v tom musí byť nejaký hack! A bol! Povel.
Nestačí len hýbať nohami, keď si hlava ide vlastný vnútorný monológ. Bolo treba vytiahnuť hlavu z hlavy. Začala som pozorovať okolie. Veľa z toho, čo som videla, mi prišlo nové. Dnes viem, že celkom nové nebolo, bola som to ja, čo som nevidela. Lebo, hoci sa oko díva, neznamená to, že vidí. Kým hlava nevydá povel.

Lenka chodiť na prechádzky nezačala. V čase, keď z práce prichádzala domov, bola už tma. Dohodli sme sa, že začne vyťahovať hlavu z hlavy (= vyťahovať stres z hlavy) v rámci svojich možností. Začala teda pozorovať vonkajší svet bez chodenia. Pozorovala hviezdy na oblohe. A pozorovala, čo všetko dokáže príroda vykúzliť na jej záhrade, kým je ona v práci. Aj Lenka bola spočiatku skeptická. Takáto blbosť nemôže predsa fungovať! A predsa môže.
Od ezo work-life balance bias k vede
Táto “blbosť” alias vedomé pozorovanie v prítomnom čase – mindfulness – má dnes množstvo vedecky zdokladovaných zdravotných výhod. Nielen psychických. Pravidelné praktikovanie vedomého pozorovania – kedy len pozorujeme, ale o pozorovanom objekte ďalej nepremýšľame – významne znižuje hladiny stresu a úzkosti. Tým, že ovplyvňuje aktivitu v mozgu, konkrétne v oblastiach zodpovedných za emócie a reakcie na stres. Okrem toho znižuje symptómy depresie a zlepšuje koncentráciu, pamäť a pozornosť. Takže žiadne poprenie neurovedy, práve naopak!
Na úrovni fyzického tela podporuje kvalitný spánok, zmierňuje chronické bolesti a znižuje riziko kardiovaskulárnych ochorení. Pravidelná prax môže tiež zlepšiť imunitu a znížiť zápalové procesy v tele, čím zvyšuje odolnosť voči infekciám.
Nie, nemám 100 % dochádzku. Nie vždy sa mi chce. Častokrát sa mi nechce najviac na svete. Ale viem, že keď vykročím, hlava dovolí. A povolí.
Toto bol prvý krok zo začarovaného kruhu, stresu a súperiacich tlakov. Vo vonkajšom svete sa toho veľa nezmenilo. V Lenke aj vo mne veľa. Bola to ochutnávka pocitu ľahkosti, čistej mysle a pokoja v duši. Hoci v začiatkoch len na krátky čas. Bola tam tiež viera, že cesta existuje, hoci nemá ani obrovské smerové tabule, ani vodorovné značenie. A bola tam silnejúca chuť po ceste ísť. Bez ohľadu nato, či na chodenie použijete nohy alebo nie. Lenka overila, že nohy v pohybe nie sú podstatou anti-stres úspechu.
Čo je podstatou úspešného work-life balance?
Prax, pravidelnosť (jedenkrát do roka na Vianoce nebude fungovať) a trpezlivosť. Nepoznám (zatiaľ) žiadne instatné riešenie. Btw.. mám zato, že instatné riešenia majú mnohé vedľajšie, nežiaduce či skryté účinky. V kuchyni, lekárni aj v leadershipe.
Ak sa cítite pod tlakom a stres vás neustále prenasleduje, nie ste v tom sami. A keď som prvý self-management krok dokázala urobiť ja a Lenka a mnohí ďalší, dokáže vykročiť aj vy. A dokážete pridať aj tie ďalšie kroky, postupne o nich napíšem. Kým sa tak stane, a vy potrebujete odpoveď či podporu k tomu, aby ste mohli vykročiť na svoju work-life balance cestu, napíšťe vy mne na danka.hosko@me.com.
Na záver trocha fyziky. O tlaku. Ak vyvoláte na jednej strane tlak, z druhej strany príde protitlak. Nedáva preto zmysel tlačiť na pílu. Nikde. Ani, keď chcete dostať do laty váš work-life balance.
Nemusíte si brať voľno z práce ani zo života, aby ste hodiny pozorovali. Začnite zvoľna, step-by-step. 3 minúty vedomého pozorovania denne na začiatok je kick-off, za ktorý sa vôbec nemusíte hanbiť. A dovolí ho aj racionálna hlava.
Najlepšia správa nakoniec. Nemusíte na 100 % veriť, že vedomé pozorovanie sveta zaručene pomáha s uvoľnením stresu a oslobodením sa od tlaku. Stačí, ak si na 0,1 % pripustíte, že tento work life balance “koncept” môže fungovať. Vtedy bude. Vlastne nie ešte. Bude fungovať vtedy, keď si myšlienku pripustíte (uff, to znie ako pozdrav zo chovateľskej stanice) a vykročíte. S nohami alebo bez nich.
Šťastnú cestu!