Vedieť pochváliť samého seba aj iných ľudí, aby pochvala fungovala na prospech veci, je kumšt. Ktorý obsahuje 3 jednoduché aspekty (3A) prejavujúce sa v zásade v 3 easy-to-say formách (3F). Ktoré si volíte podľa toho, ako si daná situácia a človek v nej zasluhuje.
Umenie pochváliť môžete určite zužitkovať pri periodických hodnotiacich interview s vašimi ľuďmi. A tiež v každodenným feedback rozhovoroch, ktoré potrebujete viesť spôsobom, aby druhému zostala hlava na krku. A vy ste sa necítili nepríjemne. Ale o feedback inokedy.
Hlava hrá – ako inak – hlavnú rolu aj v tomto príbehu. Pochváliť naša hlava potrebuje, aby zostala motivovaná a fokusovaná. Paradoxne však, keď máme vyjadriť svoj názor na vec či človeka, skôr, ako vidíme jeho klady, všimneme si na ňom fúru nedostatkov. Je to normálne a prirodzené, môže zato náš mentálny default set-up.
Kritizovať vieme, pochváliť sa učíme
Keď chceme niekoho skritizovať, dokážeme to ľavou zadnou. Aj o polnoci. Aj bez vyžiadania. A nielen na firemnom koberci. Nepotrebujeme pre servírovanie kritiky absolvovať žiaden leadership kurz, ani manažérsky tréning, ani prečítať múdru knihu. Kritizovanie nám ide akosi úplne samo od seba.
Prečo?
Keď sme kedysi fungovali ako lovci a zberači, išlo nám non-stop o krk. Nebezpečenstvo ohrozujúce náš život v podobe hladného 4-nohého predátora číhalo za každým kríkom. Preto naša myseľ neustále skenovala okolie a vyhľadávala nebezpečenstvo.
Vyhľadávanie negatívneho sa nám stalo automatickým zvykom, ktorý si generačne – cez pamäťové bunky – odovzdávame. Aj dnes, keď nám už bezprostredné ohrozenie na živote štandarne nehrozí. A pokiaľ si nedáme pozor a nerozhodneme sa inak, neustále ovplyvňuje spôsob nášho premýšľania o sebe, svete a ľuďoch v ňom.
Ostré slová nám na jazyk pritom kladú naše emócie a vášne. Ktoré majú nie občas škodoradostný, neprajnícky či ego charakter. Prípadne ich môže hnať obava z možného (alebo domnelého) ohrozenia vlastného teplého miestečka.
Kritika je ako bič. Veľmi často bič na unaveného koňa.
Pochvala funguje ako životabudič. Aj na unaveného koňa.
Fungujúca pochvala má 3 aspekty: 3A
- ASAP. Výskum G. A. Miller z roku 1956 hovorí, že ľudská myseľ prijme cez zmysly až 11 miliónov bitov informácií za sekundu. Som IT špecialista na úrovni laický užívateľ, tak viem, že je to mega veľa. A preto pochváliť človeka za veci, ktoré sa mu podarili pred pol rokom funguje asi tak moc ako oceňovať tridsiatnika za 1. miesto v skoku do diaľku v 2. ročníku ZŠ.
- Autenticita. Pokiaľ neveríte tomu, čo chcete druhému povedať, radšej nehovorte nič. Keď svojim slovám nebudete veriť vy sami, ako im môže uveriť oceňovaný? Ľudia nie sú hlúpi. Okrem iného, máme v mozgu také oblasti a systémy, ktoré fungujú ako radary, ktoré nás upozornia nato, keď „tu niečo nehrá“. Okamžite dostanú svojho majiteľa do ostražitého režimu, a neuverí vám ani nos medzi očami.
- Adresnosť. Povedať niekomu: “Ty si teda borec!” iste poteší. Ale iba nakrátko a s malým dopadom. Keď však bude borec počuť, že je borcom práve preto, že dokázal svojou precíznosťou ušetriť firme mešec peňazí, to je už „vyšší dívčí“. Adresné (konkrétne) vypichnutie prínosu či prístupu, vďaka ktorému sa stal borec borcom má na borca taký dopad, že nabudúce borec prekoná sám seba a stane sa majstrom sveta v precíznosti.
Pochvala, ktorá bolí
Ako sa však vyhnúť tomu, aby sa z nášho najlepšieho zámeru – tj. podporiť a oceniť druhého – nestala pre neho ŤAFKA? Aby cukor zostal cukrom a nestal sa z neho bič? A vo finále nebola naša podpora pre druhú stranu medveďou službou?
Private Case Study. Moja kamarátka mi kedysi hovorí (dnes už s kamarátkou nie sme v blízkom kontakte).
Ja Ťa tak obdivujem, že v Tvojej situácii a v dnešnej dobe, kedy je všetko plné neistoty, dražoby, šmejdov a Ty ako 3-násobná matka samoživiteľka to ešte dávaš. Ja na Tvojom mieste by som si to už dávno hodila.
No uff… toto som fakt počuť nechcela. Ani nepotrebovala, lebo racionálny kritik úradujúci v mojej hlave takéto reči miluje. Stačilo by mi od nej objatie a jednoduchá veta: “Verím, že náročné časy zvládneš.”
Pochvala je práca s pozornosťou.
Každý deň sa rozhodujeme, na čo smerujeme svoju pozornosť. Pretože kam ide pozornosť, tam prúdi energia. A podľa toho sa veci dejú. Keď sa primárne zaoberáme tým, čo sa nedarí, upadáme na duchu aj na nálade. A nepodarky všeho druhu rastú.
Priznávam, niekoho pochváliť je ľahké. U iného nájsť pochvalu je ako hľadať ihlu v kope sena. Ale, ako sa hovorí, kto hľadá, nájde. Chce to kus času na prípravu, manuál a zameranie sa na AKO. Namiesto zamerania sa na ČO.
Aký je rozdiel medzi ČO a AKO?
Počas môjho zamestnaneckého života v rodinnej, strednej aj korporátnej firme som sa stretla s tým, že ľudia boli chválení za zelený excel. Ak mali všetky excel kolónky správne čísla, bol dôvod na pochvalu a nárok na cukor. Ak však v kolónke nesvietilo dostatočne vysoké či nízke číslo, boli ste celí zle. A zo skrine sa vyberal bič. To je zameranie sa na ČO. Zameranie sa na holý výsledok, no matter what!
A pritom dané číslo nehovorilo nič o tom, že ste pracovali potom, keď ste deti uložili do postele alebo odmietli ísť posedieť s kamarátmi. Nehovorilo nič o tom, že ste v noci nespali, lebo ste dumali, ako situáciu vyriešiť. A nehovorilo ani nič o tom, ako dostať potrebné dáta od ľudí, ktorí boli v tom čase na dofči. Toto je zameranie sa na AKO. Zameranie sa na súvislosti a prístup – vašu dôslednosť, vynaliezavosť, zodpovednosť etc.
ČO (pochvala) je cieľ.
AKO (pochvala) je cesta k dosiahnutiu cieľa. Ako kompetentnejší človek.
3F: 3 formy pochvaly
Ľudská myseľ miluje byť chválená a zažívať uznanie. Vtedy sa nám v tele uvoľňuje dopamín. Čo je chemická látka, ktorá spolu-zodpovedá za funkčnú komunikáciu medzi nervovými bunkami. O fyziológii pochvaly a jej dopadoch (v kontexte business prostredia o vplyve pochvaly na firemnú kulrúru) hovorí aj Lexi Goff vo svojom TEDx talk.
Dopamínový rauš zažívame, keď sa cítime za niečo odmenení. Alebo zažijeme niečo príjemné – gastronomické nebo, vydarený sex, dokončený cieľ alebo zaslúženú pochvalu. Tento dopamínový alegoritmus odmeny nás motivuje opakovať naše správanie jednoducho preto, lebo sa po ňom cítime dobre. A to predsa všetci chceme.
- Poďakovanie ako pochvala. To najmenej, čo môžem pre druhého urobiť, je poďakovať mu. Za ČO, ktoré (už) zvládol. A jeho AKO k ČO pristupuje.
- Ocenenie prístupu, ktorý človek za danej situácie či okolností zvolil. Napriek tomu, že si mohol vybrať z mnohých iných AKO, ktoré by boli menej náročné alebo by ho stáli menej času aj energie.
- Pochvala za rast a konzistentnú zmenu, ktorú človek vo svojom prístupe urobil. Všimnúť si a oceniť človeka za zmenu, ktorú urobil vo svojom prístupe je najväčší dar a podpora preto, aby sme sa stali lepšími ľuďmi. Vo vzťahu k druhým aj sebe samému. A najsilnejšia dopamínová dávka – v porovnaní s ostatnými dvomi formami pochvaly.
Pochvala urobí dobrú službu nielen v leadershipe, ale v akejkoľvek ľudskej interakcii. Z hľadiska peňazí je to nulová položka v budget-e. Z hľadiska procesu je to lineárka: rozhodnutie zamerať pozornosť na kvality druhého človeka > účelové všímanie si, čo sa druhému darí > identifikovanie toho, vďaka čomu sa mu darí > 3A zdieľanie vaších postrehov s tým, koho chcete pochvalou obdarovať.
Ľudia s extrovertnou preferenciou ocenia pochvalu „pred nastúpenou jednotkou“. Introverti majú radšej ocenenie medzi 4 očami. Pokiaľ pochvalu zavediete medzi svoje pravidelné leadership rituály, či chcete alebo nechcete, bude to mať znateľný dopad na kvalitu teamovej (firemnej) kultúry. Priaznivý, pravdaže, inak by umenie pochvaly nemalo zmysel 😉
Zo skúsenosti môžem potvrdiť, že u pochvalovaných ľudí sa zvýšila ich angažovanosť, narástla ich ochota ísť do mimo-komfortných situácií a klesla potreba fluktuácie. Čo je tiež relevantná nákladová úspora.
